Rodáčka z Košíc Silvia Shamsaldeen pred jedenástimi rokmi konvertovala na islam a vzala si Kuvajťana. Po troch dňoch známosti ju na zastávke MHD požiadal o ruku.
Láska nepozná hranice, hovorí sa. Hoci je to myslené skôr v prenesenom význame, pokojne by sa to dalo aplikovať aj na ozajstné hranice. Často sa totiž stáva, že sa dvaja rodiskom a bydliskom úplne vzdialení stretnú a zamilujú do seba. Čo na tom, že on je napríklad z Kuvajtu a ona Slovenka? Košičanka Silvia o láske bez hraníc vie svoje. Pred desiatimi rokmi si jej srdce vybralo muža z Blízkeho východu.
„Volám sa Silvia Shamsaldeen, rodená Mirgusová a moje moslimské meno je Aziza. Pomenoval ma tak môj manžel po svoje starej mame. Bol jej maznáčikom," predstavuje sa Silvia. "Ja pochádzam z Košíc. Pred jedenástimi rokmi som tu chodila na hotelovú akadémiu. Vždy som verila v Boha, a preto som sa často stretávala s veriacimi, konkrétnejšie z Cirkvi Kristovej. Sú to úžasní ľudia, od ktorých som sa naučila množstvo vecí, ako napr. ako lásku každému rozdávať, pozerať sa na život z pohľadu viery v Boha a množstvo iných. Rok pred maturitou som na leto odišla do Švajčiarska precvičiť si nemčinu, keďže okrem angličtiny som maturovala aj z nemčiny a moje znalosti boli len na školskej úrovni."
Vo Švajčiarsku sa Silvia zoznámila aj s rodinou z Kosova. Boli moslimovia, aj keď nepraktizovali islam tak, ako to náboženstvo učí. Toto však vtedy ešte nevedela, no samotné učenie islamu ju zaujalo. No nielen to. „Pár dní po mojich 19. narodeninách som konvertovala na islam. Bolo to v roku 1999. V tom čase som bola cez zimné prázdniny opäť vo Švajčiarsku. Neplánovala som konvertovať. Jednoducho som sa zobudila a stalo sa. Pocítila som to. V živote sa stávajú veci, ktoré nedokážeme vysvetliť, a tento pocit je jeden z nich."
Prešlo už skoro 11 rokov, čo Silvia konvertovala. Tradičné moslimské oblečenie a šatku však nenosila hneď od začiatku. „Vtedy som ešte nepoznala hodnotu šatky v islame. Myslela som si, že je to len tradícia istých krajín. Šatka je v islame povinná, ale nesmie byť nanútená. Je to záležitosť, ktorá má vyjsť zo srdca samotnej ženy. Tak ako ju k tomu nesmie nikto prinútiť, takisto nikto nemá právo ju prinútiť prestať nosiť šatku. Pár mesiacov po Slovenkinom konvertovaní bola v Košiciach výstava, týkajúca sa islamu a arabskej kultúry, ktorú organizovala Islamská nadácia na Slovensku a zahraniční študenti. Tam som sa zoznámila aj s ďalšími moslimami a moslimkami. Dovtedy som na Slovensku nepoznala žiadnu moslimku. Dva týždne na to sa konala ďalšia výstava, ale tentoraz v Bratislave. Rozhodla som sa, že si na tých pár dní vyskúšam, aké je to nosiť šatku. Neplánovane som sa vrátila do Košíc so šatkou, rovno aj domov, a na druhý deň aj do práce."
Pre rodičov i kolegov to musel byť šok. Ako to prijali? „Rodičia to prijali tak, že je to moje rozhodnutie, a keď sa takto cítim byť šťastná, tak sú radi aj oni. Keď ma mama uvidela v šatke, tak mi povedala, že to očakávala, keďže vedela, že smerujem k islamu. V práci sa každý pozeral, odvážnejší sa vypytovali. Aj na 'koberčeku' u riaditeľa som bola. Najprv sa zľakol, že mám rakovinu. Pravdu prijal tak, ako to prijal. Nerobil mi prieky ani nátlaky. Za to som mu dodnes vďačná."
„Volám sa Silvia Shamsaldeen, rodená Mirgusová a moje moslimské meno je Aziza. Pomenoval ma tak môj manžel po svoje starej mame. Bol jej maznáčikom," predstavuje sa Silvia. "Ja pochádzam z Košíc. Pred jedenástimi rokmi som tu chodila na hotelovú akadémiu. Vždy som verila v Boha, a preto som sa často stretávala s veriacimi, konkrétnejšie z Cirkvi Kristovej. Sú to úžasní ľudia, od ktorých som sa naučila množstvo vecí, ako napr. ako lásku každému rozdávať, pozerať sa na život z pohľadu viery v Boha a množstvo iných. Rok pred maturitou som na leto odišla do Švajčiarska precvičiť si nemčinu, keďže okrem angličtiny som maturovala aj z nemčiny a moje znalosti boli len na školskej úrovni."
Vo Švajčiarsku sa Silvia zoznámila aj s rodinou z Kosova. Boli moslimovia, aj keď nepraktizovali islam tak, ako to náboženstvo učí. Toto však vtedy ešte nevedela, no samotné učenie islamu ju zaujalo. No nielen to. „Pár dní po mojich 19. narodeninách som konvertovala na islam. Bolo to v roku 1999. V tom čase som bola cez zimné prázdniny opäť vo Švajčiarsku. Neplánovala som konvertovať. Jednoducho som sa zobudila a stalo sa. Pocítila som to. V živote sa stávajú veci, ktoré nedokážeme vysvetliť, a tento pocit je jeden z nich."
Prešlo už skoro 11 rokov, čo Silvia konvertovala. Tradičné moslimské oblečenie a šatku však nenosila hneď od začiatku. „Vtedy som ešte nepoznala hodnotu šatky v islame. Myslela som si, že je to len tradícia istých krajín. Šatka je v islame povinná, ale nesmie byť nanútená. Je to záležitosť, ktorá má vyjsť zo srdca samotnej ženy. Tak ako ju k tomu nesmie nikto prinútiť, takisto nikto nemá právo ju prinútiť prestať nosiť šatku. Pár mesiacov po Slovenkinom konvertovaní bola v Košiciach výstava, týkajúca sa islamu a arabskej kultúry, ktorú organizovala Islamská nadácia na Slovensku a zahraniční študenti. Tam som sa zoznámila aj s ďalšími moslimami a moslimkami. Dovtedy som na Slovensku nepoznala žiadnu moslimku. Dva týždne na to sa konala ďalšia výstava, ale tentoraz v Bratislave. Rozhodla som sa, že si na tých pár dní vyskúšam, aké je to nosiť šatku. Neplánovane som sa vrátila do Košíc so šatkou, rovno aj domov, a na druhý deň aj do práce."
Pre rodičov i kolegov to musel byť šok. Ako to prijali? „Rodičia to prijali tak, že je to moje rozhodnutie, a keď sa takto cítim byť šťastná, tak sú radi aj oni. Keď ma mama uvidela v šatke, tak mi povedala, že to očakávala, keďže vedela, že smerujem k islamu. V práci sa každý pozeral, odvážnejší sa vypytovali. Aj na 'koberčeku' u riaditeľa som bola. Najprv sa zľakol, že mám rakovinu. Pravdu prijal tak, ako to prijal. Nerobil mi prieky ani nátlaky. Za to som mu dodnes vďačná."
Čítajte viac: http://korzar.sme.sk/c/5626285/po-troch-dnoch-znamosti-ju-na-zastavke-mhd-poziadal-o-ruku.html#ixzz1JEPQnqQD
Žádné komentáře:
Okomentovat